Kraslice 2012

Jar sa blíži a s ňou i čas kraslíc. Mašličky, čipky, handričky, lep, farbičky, cibuľové šupky...
A dobrá nálada k tomu.

Svatá Ana a šenkvické hody

            Svatá Ana - chladno zrána!
     Zvyklo sa a ešte sa aj občas zvykne hovoriť.A so vätou Aničkou boli spojené aj šenkvické hody.
Doma bolo rušno už od soboty. Mama sedela za šijacím strojom a dokončovala pre mňa a pre  moju sestru Katku nové šaty. Veď ideme babke a dedkovi na hody! Aj nové topánky a biele podkolienky už čakali na nedeľňajšie ráno.
     Keď sme sa vybrali slnečnou ulicou smerom na stanicu, niesli sme sa ako princezny - a just ako Danka a Janka - v rovnakých šatách a tenké nožičky nám obopínali nové podkolienky. Sestrine krásne zlaté kučery boli prichytené bielou mašľou  a moje čierne, rovné ako poľná tráva, mi neposlušne viali okolo hlavy. Chýbala mi už len mašľa v nich, miesto nej som mala ofinu pripnutú do boku ozdobnou sponkou do vlasov.
      Na železničnej staničke nebolo príliš rušno, pár ľudí stálo na peróne vyhliadajúc vlak. Onedlho prišiel smerom od Bratislavy. Veľká začmudená lokomotíva chrlila oblaky dymu a za veľkého hrmotu veľkých kovových  kolies zastavila. Z jedného ovoreného okna ktosi mával a veselo kričal smerom k nám: "Halooo, tu sme..."
"To je Gusto, ideme k ním..." , povedal otec , mávajúc späť bratovi na pozdrav, vzal Kačenu na ruky a už sme aj futašovali k vagónu. 
  Z otvorených dverí vyskočilo zopár ľudí a náhlivo sa strácali v staničnej budove.   Najnižší schodok do vagóna bol  tak strašne vysoko, že mi otec musel pomôcť hore: " Ešte máš krátke nohy, ešte nemôžeš sama cestovať vlakom..." , skonštatovali obaja aj s mamou.
"Séééérvus, séééérvus... ", nastalo podávanie rúk, tetka Ilona nás obe vybozkávala a než nám obom zotrela krvavočervený rúž z tváre, vlak sa pohol . Cesta ubehla za niekoľko minút, veď na nasledujúcej zastávke sme všetci vystúpili z vlaku. Strýco Gusto nestihol v takom krátkom čase všetko povedať, preto pokračoval cestou zo stanice vo svojom monológu,dopodrobna vysvetľujúc všetky problémy , ktoré len vedúci v mraziarni môže mať. Než sme prišli po bráničku pred domom nášho deda, boli všetci dospelí unavení z toľkého  prekladania kartónov hrášku, mrkvy, či mrazenej tekvice. Samozrejme - okrem strýca Gusta, ten vyzeral, akoby sa vracal domov z dovolenky pri mori.
     Jediní, ktorých sa táto "fuška" nedotkla, sme boli my deti, lebo s ujom a tetou prišiel aj náš bratranec Ivan. Urastený pekný chlapec s čiernymi očkami a kučeravými čiernymi vlasmi. A veruže sme si boli vzácni, veď sme sa vídali iba raz v roku - na cérovské hody u deda !
     Na veľkom dvore pod starým orechom s korunou tak mohutnou, že zatienila celý dom i dvor pred ním, sedeli ďalší členovia našej rozvetvenej rodiny. Na drevenej lavičke , šikovne namontovanej na stene domu, sedela babka , vedľa nej dedo aj so svojou povestnou fajkou v hube a medzi dverami stála naša teta Mariška, opásaná bielou zásterou a bielou hanačkou na hlave. Na starých stoličkách už odpočívali po dlhej ceste ujo s tetou , ktorí pricestovali vlakom z opačnej strany - až hen od Nitry.
"Áaaaaaaa, toť kukni sa, Nitrané sú už tu... a de sú Dubované, čo tento rok nedóndu?" , chrlil strýco Gusto slová za slovami.
"Ale dóndu, čo by né, šak to víš, ony mosá autobusem  a gdo ví kedy im to ide..." , zahlásil dedko a zabafkal si z tej "hnusnej smradlavej močkovici, čo mu furt len z huby trčí... ešče že s nú neleze do posteli". Tak zvykla teta Mariška vždy zanadávať na dedovu fajku.
Jasné, že prišli všetci. Tak ako každý rok. A hody mohli začať! Mastná polievka z husačích drobkov s domácimi rezancami od tety Marišky. Potom lokše s pečenou husacinou a dusenou kapustou. A štrng-brng ochutnávka dedovho vínka z pivnice.  Skvelý program pre dospelých. My decká sme zatiaľ preliezli celú záhradu, a potom sme odcupotali na kolotoče. Ale to už Kačene chýbala mašľa vo vlasoch, a biele podkolienky už tak nežiarili belobou  a v ústach sme si odniesli chuť a vôňu malín, ktoré rástli na začiatku záhrady.

Ťažkých päť mesiacov

     Pod rámom starého okna so širokou pohodlnou parapetou stála biela kovová posteľ. Nebola jediná v priestrannej nemocničnej izbe. Bolo ich päť. Na každej z postelí ležali  deti. Všetci sme boli v rovnakom veku, dvaja chlapci a tri dievčatá. Každé z nás malo príčinu, prečo sme sa v nich ocitli. Ale nás to netrápilo, v skutočnosti sme nepociťovali žiadnu bolesť, ak nás zrovna nenavštívila sestrička s injekčnými striekačkami. Zvyčajne to bolo vždy v pondelok , keď sme dojedli obed. Pondelok bol pre nás všetkých dňom bolesti a strachu. Keď sa nedeľňajší deň návštev skončil, líhali sme si s povzdychnutím :" Zajtra je pondelok".
  Hneď ráno po raňajkách a vizite sa potichu otvorili vysokánske dvere a v nich sa objavila sestrička.S hrôzou sme očakávali, na koho prvého kývne prstom, kto z nás si oblečie župan a ona nás odvedie z izby von.
"Anka, stávaj, obleč si župan, pôjdeš so mnou..." - strašný pocit, srdce sa rozbúchalo a sotva deväťročný mozog dostával zabrať :"Kam ideme? Prečo? Ja nechcem ísť...prosíííím..."
Márne prosíkanie, nepomohol ani tichý plač. Sestrička ma vzala za ruku, viedla  po dlhej chodbe a potom pomaly krok - za krokom sme zostupovali po starom schodišti chladnej chodby, páchnucej starinou. Moja predtucha sa stala skutočnosťou. Pred dverami zubára stáli tri drevené stoličky. Dlho som na nich nesedela, dvere sa otvorili a už ma tisli do ordinácie.
"Tak sa neboj, len otvor ústa, pán doktor sa ti pozrie na zúbky", švitorila malá tučná sestrička a nenápadne mi chytila hlavu tak, že som sa z jej kliešti nemohla dostať. Nie veru, nedám sa ja len tak ľahko, to si ešte počkajú, než to urobím.
" Tak ma už nehnevaj, ja nemám na teba toľko času, otvor ústa, lebo ti ich otvorím sám...", hneval sa ujo v bielom a ja som ho i napriek strachu chcela objať okolo krku a prosiť, aby ma nechal tak.
No iste! Nedal sa obmäkčiť a už sa mi hrabal v puse a diktoval čosi o jednotkách,dvojkách,trojkách...
No čo to budem naťahovať, než si zopakoval základnú desiatku matematiky, mliečny zub povolil a hlasno zahrkotal na dne porcelánovej nádoby, sprevádzaný mojím nárekom , A tá krv, tá krv!
Meravé telo nevládalo vstať z kresla,keď ma konečne postavili na tenké roztrasené nožičky, odvďačila som sa im hlasitým plačom, ktorý síce rezal všetkým do uší, ale mne pomohol roztopiť meravosť rúk a nôh .
"No vidíš, hotovo!Veď sa ti už hýbal... A ani to nebolelo, že?" Prihováral sa mi ten protivný ujo v bielom a ja som mala chuť vykričať mu, že je najprotivnejší , hnusný, a už k nemu nikdy v živote neprídem. Nepovedala som mu to, zaryto mlčala a pevne držala kľučku dverí v strachu, že ma tam posadí znova.
     Len čo sa za nami dvere zatvorili, pocítila som prvú úľavu. Tak - to jedno zlo je za nami, druhé - ešte horšie - príde hneď po obede. A volá sa Pendepon!!

                                                                         


Týždeň z týždňom ubiehal v očakávaní nedele, kedy príde mama a prinesie mi niečo dobré, drobné maškrtky a čerstvo upečený koláč. Nalepšie boli slivkové osúchy posypané  sladkou mrveničkou .A mliečne štolverky.A voňavé jabĺčka z našej záhrady...Keď sme sa po hodinke lúčili, zúfalo som ju objímala okolo krku,prosíkajúc aby ma vzala už domov.
Mama ma objímala a presviedčala, že už to dlho nepotrvá, musím vydržať, onedlho budú Vianoce a potom si ma zoberie na jeden deň domov.
    A znovu tu bol pondelok a sestrička z injekčnou striekačkou...  Pálčivá bolesť po Pendepone bola taká silná, že som  z postele nechcela ani zísť. Nepomáhala ani mokrá vreckovka, ktorú mi sestrička priložila na nohu. Keď sa zvečerilo, v uliciach sa rozsvietili jedna po druhej pouličné lampy. .Svetlo "nosil" jeden deduško,v ruke držal dlhú palicu a keď ju priložil k sklenej guli na dlhej tyči, lampa zažiarila.Každý podvečer som si sadla na širokú parapetu okna a čakala som, kedy uvidím zázračného deduška so zázračnou palicou v ruke.
     V jedno ráno nás prekvapil sneh. Bola ním vymaľovaná celá ulica. Zrazu sa stratila všetka farba, zostali len biele strechy,chodníky a úzka cesta pod oknami.Blížili sa Vianoce. Konečne budú Vianoce a mama určite príde pre mňa a prinesie mi nový kabát, čo mi ušila. Aj nový šál, čo mi uplietla, krásny žltý a taká istá bude aj čiapka s veľkým brmbolcom .A pôjdeme električkou na hlavnú stanicu a onedlho budem doma.
                                                                             .-.-.-.-.-.-.
     "Anka, pozri, koho ti vediem...", začula som hlas sestričky a vzápätí som uvidela mamu, ako stojí medzi dvermi aj s veľkou taškou v ruke. Onedlho som sedela pri okne vo vlaku a ako cesta ubiehala, zabudla som na všetko, čo som za sebou zanechala.
      V neveľkej izbičke nášho malého bytíku stála vysoká borovica.  Otec ju už stihol upevniť do podstavca tvaru  dreveného kríža . Okolo pobehovala moja malá sestrička a vykrikovala: Budeme vešať salónky... a príde aj  Ježiško...mama kedy k nám príde? "  Vyzvedala, vyliezajúc na kuchynskú stoličku pod oknom.
"jaj, ide už... ja ho vidím...", kričala vždy, keď popod naše okno piešiel nejaký chodec. Márna sláva, ono to ešte nejakú tú hodinku trvalo.Aj to sme sa nikdy nedozvedeli kedy prišiel a ako vyzerá, lebo prišiel tak potichu, ani dvere nevrzli, ani nevošiel do kuchyni, ani si nesadol... jednoducho prišiel tak, ako každý rok - nebadane .

     Štedrý deň sa rýchlo skončil a veľká radosť sa zmenila zase na smútok. Ešte zajtra a zase sa budem musieť vrátiť späť do nemocnici. Keď mama chystala moje veci do tašky, pribalila mi nádhernú knižku, ktorú mi síce doniesol Ježiško, ale bolo v nej napísané: "Našej krstnej dcére venujú z príležtosti Vianoc krstní rodičia" - Vianoce, roku 1961. Knižka mala názov Babička. 

     Zázračný deduško prišiel v ten deň zase. Vybielená ulica žiarila do tmy ako v rozprávke. Znovu som sedela za studeným sklom okna a dívala sa dolu,kde na druhej strane cesty stáli v dlhom rade domy. Skoro na každom z nich boli rozsvietené okná a cez sklo vrhali dlhé pásy svetla na  sneh trblietajúci sa ako zlato.
Za jedným oknom bolo vidieť rozsvietený vianočný stromček  a pri ňom sa hrali  dve deti - dievčatko s chlapčekom. Ako som im závidela! Boli to najsmutnejšie Vianoce v mojom živote, a to som ešte netušila, že prejde ešte veľa týždňov, zima skončí a ja budem ešte v nemocnici.
                                                                   .-.-.-.-.-.-.-.-.

Slovenskoooo....neviem , neviem......

čéče , to sú ňervy!

Keď účel svätí prostriedky

     Leto sa prehuplo do druhej polovičky, prázdninám pomaličky začalo odzváňať.
Nastal čas na veľký výlet do lesa.
"Šup, šup, rýchlo do postele, zajtra skoro vstávame, nech ste dobre vyspatí..." , zavelili rodičia krátko po večeri. Nevedeli sme sa dočkať rána :"Ideme na výlet, ideme na výlet..." , tešili sme sa už niekoľko dní, ako nám to dedko s babkou zvestovali.
                                                                        .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-

     Ráno nás nikto nemusel vyháňať von zpod periny, poslušne sme sa naraňajkovali a mama nám už nachystala do malých batôžkov "proviant" - mastný chlebík s cibuľou, pár jabĺčok a hlavne zarobenú malinovku.
Babičkin dom stál na ulici, ktorá bola na okraji mestečka a stačilo prejsť naprieč dvomi ulicami a už sme boli na Fajdalskom moste, ktorý spájal mestečko s velikánskou lúkou pod vŕškami Karpát. Na čele kráčal dedko, vyzbrojený sekerkou , tlačiac pred sebou maličkú káričku,  starý umastený klobúk hlboko stiahnutý do čela..Vedľa neho cupitala babka  , občas sa zastavila, utrela spotené čelo a zahromžila: "A páli jak ďas, ci hovorím, neskaj dónde búrka..."
"Len aby nedošel kamen, dotĺklo by šecko...a bola by to škoda, kuknyte, jak sa teho roku ukazuje dobrá úroda" ,  pritakávali naši rodičia , obzerajúc si visiace strapce hrozien v dlhých riadkoch konča hory.       Konečne sme už boli za mostom a pred nami sa rozprestieral nekonečne veľký voľný priestor s vysokou trávou a všetkou tou krásou poľných kvetov , vyrastajúcich pomedzi ňu. Tráva bola pre nás taká vysoká, že tí mladší sa v nej strácali .
"Dávajte si pozor, aby ste sa "neporezali"...kukajte, kadze šlapete..." volala na nás babka a my sme vedeli ako to myslela.  Lúka patrila hlavne kravičkám, ktoré sa denne pásli  roztrúsené po celom chotári.Ej, ale sme sa báli, že si nás nejaká kravička všimne!Ale v tento deň to nehrozilo. Kravičky odpočívli za drevenou ohradou v bezpečnej vzdialenosti na druhej strane lúky vedľa rybníka. 
Než sme prišli na začiatok hory, začal sa v nás drobcoch ozývať nepokoj - "my sme smädné, aj hladné... a ja musím pišať.... a mňa bolia nohy...." - klasika !!
"A ja vášho andela, ešte sme ani neprišli po horu a už vymrnčujete! Vydržte, prejdeme ešte okolo toho vinohradu a tam hore, kde stojí ten vysoký gaštan, tam si oddýchneme". Veliteľským hlasom sa ozval dedko a ukazujúc rukou smerom k hore pokračoval ďalej, tlačiac pred sebou káričku. Ale už nie prázdnu, na rozostretej starej deke tesne vedľa seba sedeli dve najmladšie sesterničky.Víťazoslávne sa užgŕňali  a ešte k tomu obe hrýzli jabĺčka. Teeeeda, oni môžu a my nie?
Nuž, výsada tých najmladších sa vždy dodržovala, museli sme to my - staršie brať na zreteľ a zvyknúť si na to.
Dedko tak rozhodol a rozhodol sa správne ! Šlus - koniec - žiadne mrnčanie sa neprijíma!

                                                                   .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-. 

     Kto zakúsil dlhý pochod pod holým nebom a rozpáleným augustovým slnkom, určite mi dá za pravdu, aký je to nádherný pocit, keď ho zrazu objíme príjemný chlad hustého lesa. Akoby si vstúpil do iného sveta . Okolo teba sa rozprestrie ticho a do nosa sa tisne jeho typická aróma .Pod nohami šuchoce suché lístie a pomedzi koruny stromov ako zlaté prúty sa derú slnečné lúče.
      
      Deň nám ubehol ako voda. Na úžasnej horskej čistinke bolo pekné miesto, kde sme si rozprestreli deky a mali sme voľnosť. Využili sme ju dokonale -  vybielili všetko, čo nám mamy nachystali na jedenie, vypili všetku malinovku. Do prázdnych fľašiek sme nabrali čerstvú horskú vodu z prameňa,aby sme mali aj na cestu domov. Dedko spolu s ostatnými dospeláčmi zbierali po lese  padnuté kusy stromov, osekával sekerkou suché haluze a  tak očistené kusy dreva ukladal  jeden po druhom na káričku.
Nastal čas odchodu. Poriadne vyšantené sme sa pustili cestičkou cez les. Chvíľu sme bežali dolu kopcom, potom sme sa zase štverali do kopčeka. V polovici cesty nás to už prestalo baviť. "Mňa bolia nohy.... ja som smädná, ja musím čúúúrať..." Jasné, že tentokrát výsada najmenších neplatila. Kárička bola plná  a bolo ju treba tlačiť a už to nešlo len tak ľahko.
"Deti, a kto sa chce hrať na vojakov?" zavolala na nás teta Ruženka.Jasné, že sme chceli a všetky.
"Tak dobre, a kto chce byť nemecký vojak  a kto partizán?" Jasné, že my sme chceli byť všetky partizáni a dospeláčom zostala rola nepriateľa. Keď sme sa rozdelili na dve skupiny, teta Ruženka mala ďalší nápad.
" Tak teda dobre, ale musíme sa zamaskovať". Ako povedala, tak aj bolo, nalámala zelené halúzky zo stromov a už aj maskovala uja Miška. Halúzky zviazala kúskom špagátika a už aj mal strýko na hlave zelený veniec. Potom mu halúzky pozastrkovala za gumu teplákov na chrbte, ale aj na prsiach. A tak porobila maskovanie všetkým
 " Tak vy bežte popredu, dobre sa poschovávajte za stromy a tam budete na nás číhať. " Božíčku, to je nápad! Tešili sme sa a už už sme sa chceli rozbehnúť popredu . 
"No čekajte,čekajte, a čo by to boli  jaký partyzány, keby nemali gulomety, ha?" čudoval sa dedko.
"A odkiaľ ich zoberieme?", zostali sme zaskočené, že čo teraz!
"Ná a  čo je toto? Aj tu je jeden, aj tu , aj tutok..." povedala babka a  za krátku chvíľu už mala nazbieraných niekoľko suchých  papekov dreva , ležiacich pod stromami v lístí.
A boj sa mohol začať. Rozbehli sme sa plnou silou vpred, poschovávané za stromami sme čakali, kedy sa nepriateľ priblíži "na dostrel".
O pár sekúnd sa lesom ozývali piskľavé zvuky "ratatata, ratatata..." a nepriateľ padal ranený k zemi. Iba dedko s babkou sa radšej vzdali a so zdvihnutými rukami nad hlavou nás presviedčali, že oni nie sú fašisti, ale zamaskovaní špióni.
Než sme vyšli z lesa, urputné boje sa zopakovali niekoľkokrát.
Aké  však bolo naše  prekvapenie, keď sme sa konečne ocitli na babkinom dvore!
Dedko zrazu zavelil:" Hende hoch , majne partyzánen, gulomety zložiť k zemi!" V sekunde sme boli odzbrojené. No, priznám sa, veru sa nám aj uľavilo. Lebo tie guľomety naozaj neboli ľahké.
A nielen to, ale zrazu sme pocítili urputný hlad . Posadali sme si na verandu pred kuchyňou a babka  nám všetkým nachystala voňavé krajce chleba,  štedro natreté maslom a sladučkým lekvárom.
"Jecte, vy moji partyzány, šak si zaslúžite. Kuknyte sa , kolko dreva ste donésly. Zajtra vám upečem slyfkový osúch, ket uš tý prázdniny konečne skončili !!!".

A babka mala pravdu . Keď sme usínali, bolo počuť tiché klopkanie dažďových kvapiek na parapetu okna. Ale dážď úrode tentokrát neublížil.


                                                                 .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

Na kráľovskom dvore

   

     Prázdniny  sa rozbehli zvesela. Hneď ráno sme sa znovu zhŕkli ako mandelinky na tetinom dvore. Pod kuchynským oknom stála  dlhá drevená lavica, všetky sme sa na ňu zmestili. Sedeli sme a hompáľali nohami. Teta, ešte skôr, než odišla o jednu ulicu ďalej k babke,  nám priniesla na veľkej tácni čerstvý chlebík dobre  natretý bravčovou masťou a z hriadky v záhrade povyťahovala čerstvú mladú cibuľku.S veľkým apetítom sme všetko zjedli a zapili čerstvou vodou
 z kohútika vodovodu, ktorý vyčnieval zo steny pod oknom.
"Ja mám nápad..." povedala jedna zo sesterníc :" dnes bude svadba!" No to je nápad! Tešili sme sa všetky a hneď sme začali chystať hostinu.
Z pitvora   sme vytiahli veľký drevený stôl a preniesli sme k nemu aj drevenú lavicu spod okna. V náprotivnej malej komôrky sme našli v starej skrini na poličke uložené staré záclony , no paráda.Na prikrytie stola  stačila jediná záclona a ešte nám z nich zostalo dosť na šaty pre nevestu. A keby len na šaty - dosť bolo aj na závoj. A aká by to bola nevesta, keby nemala aj perlový náhrdelník. S nožničkami sme rozstrihali všetko tak šikovne, že aj družičky boli hotové princezny s perlovými retiazkami okolo krku , a ešte ich  zostalo dosť  v košíku. Hm, no ale kde vziať ženícha, keď sme boli len samé baby?  Trvalo nám to neuveriteľne dlho, než sme prehovorili nášho jediného bratrančeka, aby sa na túto úlohu podujal. Frflal, smial sa, ťukal si na čelo, ale predsa len sa dal prehovoriť.Katka zabehla do domu a priniesla otcov starý klobúk a v záhrade sme nazbierali za kytičku sedmikrások a medzi ne sme priložili  výhonok z rozkvitnutej fazule, čo sa ťahala po plote záhrady.  A pierko pre ženícha bolo hotové.A našlo sa dosť kvetiniek aj na nevestinu kyticu
Než sme sa  vychystali do slávnostného šatu, na prestretý stôl sme uložili pre každého jeden tanierik z pokladu, vedľa toho pivové poháre, a do stredu stola sme postavili nádherné maľované poháriky z tenkého skla aj s čašou . Keď sme to všetko dokončili, stôl sa prehýbal od svadobných dobrôt - mrkva,kaleráb,cibuľka,redkvičky, letné jablká a nechýbali ani nápoje. Vlastička priniesla zo špajzy mamin ríbezľový sirup, do čiaš sme zarobili malinovku a mohli sme začať hodovať.
No ale, čo by to bola aká svadba, keby sa svadobný sprievod neprešiel ulicou?
A tak sme milého Ferina chytili pod pazuchu , vedľa neho postavili nevestu aj s kyticou. Vzpieral sa, jedoval, že on nejde, "nak" ho necháme , lebo pôjde "ta het"... Naveľa - preveľa sme mu sľúbili, že keď s nami príde k babke, už sa nemusí s nami  vrátiť späť.
S veľkým ujúkaním - sme sa vybrali v plnej paráde k babke. A pekne tak, ako sa patrí - po strede cesty, v čele ženích s nevestou a my ostatné mandelinky za nimi pekne v páre.
Ulica bola ako vymretá, ani len jednej sliepky nebolo vidno, ani pes nezaštekal , ešte aj tie vrabce boli zalezené niekde v chládku stromov, iba  na priedomí maličkého domčeka oddychovala v tieni babka Strížka. V driemotach sedela na drevenej stoličke s rukami prekríženými pod prsiami, s čiernym "vdovským" ručníčkom na hlave a s bosými nohami v čiernych papučiach.Stačilo len buchnúť bránou a babka bola v strehu. Maličkými čiernymi očkami zaostrila zrak a nemo nás pozorovala. Ktohovie, čo sa jej v hlave premieľalo pri pohľade na nás, no rozhodne sme jej spestrili nudný letný deň.  Určite, lebo keď pochopila, že ten vresk nerobia Tatári, ani Turci nedošli zase rabovať, schuti sa zasmiala a mávajúc rukou len zakričala:"Ná   len icte, bapka bude mat radooooost..."

                                                                    .-.-.-.-.-.-.-.-.

         U babky rozvoniavala   práve dovarená luskovica . Vôňa čerstvého kôpru razila do nosa:"Fúúúj.... " zaúpela sesternička Majka, ktorá si za "celý svoj doterajší život" ešte nestihla kôpor obľúbiť.
"Íha.......... no ale to je prekvapení....... a že my nyšt nevíme....boli by sme aj my na svadbu došli...", smiala sa babka . "Tak pote, posedajte si ven na dvor , bude sa nakladat svadebný obed ..." .
Iba jedna družička z toho nebola nadšená. Sedela nad svojím tanierom, premŕvala v ňom lyžičkou ako bager keď hĺbi koryto rieky.  Keď babka umývala riad, vždy vedela, z ktorého jedla jej vnučka Majka.On jediný mal okolo   zelený "svadobný" venček - z kôpru.
      

Nuž, keď ste to našli, poklad je váš...

    
      "Tá debna je tááááááka veľkáááá..." informovali sme tetu Ruženku , pobehujúc okolo nej : " A sú v nej aj naozajstné perly, tam je toooooľko toho....a sú tam aj poháre....maľované a ešte sú tam dukáty....."
Teta sa len čudovala, neveriacky krútila hlavou a keď sme to nevideli, smiala sa do dlane. Vedela ona dobre, čo stará debna v tmavom kúte komory skrýva!
      Úžasná naše teta.... s ňou bol svet krásny, jej rozprávanie príbehov zo života bolo také fantastické, že sme ani nedýchali, a keď si už s nami nikto nevedel poradiť, ona to vždy dokázala. Nemusela kričať, ani nás vyháňať každú domov za materou, ona vždy dostala dobrý nápad, ktorý sme všetky "zožrali jak malinu".
I napriek tomu, že jej nechýbalo veľa k štyridsiatke, bola jedna z nás. Náš vodca, naša kráľovná, naša kamarátka...A nesklamala ani v ten deň!
     Než prišla ku komore, všetky sme tam udychčané stáli s vyvalenými očami v očakávaní, čo bude ,keď teta debnu uvidí.
"Íííííha, naozaj... no kuknime sa, čo tam je..."  Celý tajomný obsah bol prikrytý krásnymi perlami, navlečenými ako korálky a bolo ich tak veľa, že ich teta pomaličky vzala do ruky a položila ich vedľa na starú almaru.Ako ich brala do rúk , pomedzi ne padali a cinkali o porcelánové čaše drobné strieborniaky. A bolo ich tam neúrekom. Vo vytržení sme to sledovali a báli sme sa aj pohnúť.Netrvalo dlho  a na dlážke stáli krásne súpravy pohárikov - ružové, modré , zelenkavé..., maľované fľašky, kvetinkové šálky , tanieriky... až tam kdesi naspodu stáli jeden vedľa druhého staré pivové poháre a vo vysokých stĺpikoch naukladané tanieriky, v ktorých boli vylisované štvorlístky.Keď debna zostala prázdna, len na jej dne ležali rozsypané mince, teta konečne prehovorila:" Nuž, keď ste to našli, poklad je váš..."
Tešili sme sa naozaj ako malé deti, tancovali sme, tlieskali rukami a od radosti sme sa váľali po tráve. Od veľkej radosti sme sa vrhli na tetu , objímali sme ju, bozkávali tak vrúcne, že nevydržala ten nápor našej radosti a kapitulujúc si sadla medzi nás do vysokej trávy.
V ten deň sme sa len ťažko rozchádzali domov, lebo sme rozhutovali, čo s tým všetkým urobíme.
Ale poradili sme - ešte v tie prázdniny, zúžitkovali sme ich "echtovne".